Existuje slobodná vôľa?

Autor: Michal Lukáč | 12.4.2020 o 19:43 | (upravené 12.4.2020 o 20:58) Karma článku: 3,09 | Prečítané:  660x

Zábavno-filozofická úvaha o existencii slobodnej vôli a o tom, ako veľmi sú naše reakcie na skutky iných ľudí ovplyvňované jej existenciou.

Tento článok si môžete aj vypočuť:

Slobodná vôľa. Koncept, ktorý je akousi posudzovacou mierou pre všetko ľudské správanie prítomné na našej zemi. Pokiaľ niekto urobí nejaký hrdinský čin, napríklad zachráni topiace sa dieťa, oceňujeme ho najmä preto, lebo sa sám rozhodol, že ten čin urobí. Akokoľvek cynicky to znie, pokiaľ človek urobí hrdinský čin, v podstate ho neoceňujeme a nevychvaľujeme za samotný fakt, že ten čin vykonal, ale skôr kvôli skutočnosti, že sa ten čin slobodne rozhodol vykonať. Ako príklad môžem uviesť podelenie sa so sladkosťou. Predstavte si, že pred vami stojí dieťa, ktoré drží v rukách sladkosť a pri ňom je prítomné ďalšie dieťa, ktoré žiadnu sladkosť nemá. Existuje viacero scenárov, ako sa môže to druhé dieťa dostať k sladkosti, ktorú drží prvé dieťa (niektoré z nich dokonca zahŕňajú fyzické násilie!), ale my si pre pochopenie môjho predchádzajúceho tvrdenia vyberieme iba dva scenáre – prvý, v ktorom sa prvé dieťa samo od seba rozhodne, že sa s tým druhým dieťaťom o sladkosť podelí a druhý, v ktorom mu to prikáže akási autorita (napríklad rodič). Samotný skutok (teda to, že sa druhé dieťa dostane k sladkosti) ostáva rovnaký a napriek tomu cítime väčšiu chuť pochváliť prvé dieťa skôr za ten prvý príklad. Rozdiel medzi našimi dvoma scenármi spočíva práve v tom, že zatiaľ čo v prvej situácii dieťa konalo slobodne a na základe vlastného presvedčenia, v druhej situácii dieťa nekonalo samo od seba a iba počúvalo vyššiu autoritu – tu vidno, ako posudzujeme ľudské správanie úplne inak, pokiaľ je jasné, že daná osoba konala slobodne.

Môžem sa vrátiť k pôvodnému príkladu, teda k záchrane topiaceho sa dieťaťa. Predstavme si (mnohokrát používam situácie, ktoré sa nikdy nestanú, ale to nám nezabráni veselo filozofovať, však?), že niekto bol k záchrane dieťaťa donútený, napríklad pod hrozbou vlastnej smrti. Takýto čin by asi nebol médiami tak vrelo prijatý, ako spontánna a dobrovoľná záchrana dieťaťa.

Na príkladoch, ktoré som uviedol, je vidno, že spoločnosť a aj jednotlivci nevedome hodnotia skutky, o ktorých počujú, na základe dobrovoľnosti spáchania tých skutkov. Poďme sa teraz spoločne pozrieť na menej pekné príklady – kriminálne skutky.

Aj náš justičný systém je založený na predpoklade, že ľudia majú slobodnú vôľu a aj tu sa ľudia trestajú nie za to, že daný zločin spáchali, ale za to, že sa rozhodli daný skutok spáchať.

Ako konkrétne?

Jednoducho. Pozrime sa na jav, ktorý je obzvlášť milovaný advokátmi a ich klientmi – poľahčujúce okolnosti pri súdoch vo veci vrážd. Pokiaľ sa počas vyšetrovania zločinu napríklad dokáže, že obžalovaný počas vykonania skutku trpel takou psychickou poruchou, ktorá mu nedovoľovala naplno pochopiť vlastné konanie, výška jeho trestu sa zníži. Trest sa znižuje dokonca aj v prípade, pri ktorom bol obžalovaný v takom psychickom rozpoložení (a ani nemusel byť psychicky chorý!), že neovládal vlastné konanie. Je tu teda jasné, že aj justičný systém trestá zločincov skôr za to, že daný skutok spáchali úmyselne a na základe vlastného rozhodnutia, ako za samotnú skutočnosť, že daný zločin spáchali.

Kresťanstvo za hriech považuje „vedomé a dobrovoľné porušenie Božieho príkazu,“ nie „porušenie Božieho príkazu“. Asi už nemusím pokračovať.

Prechádzame do ďalšej časti tohto článku, v ktorej budem hovoriť o koncepte neurologického determinizmu. Na prvý pohľad desivý výraz, ktorý sa ale dá elegantne a celkom jednoducho vysvetliť.

Neurológia je veda zaoberajúca sa ľudským správaním a mentálnymi poruchami, ale na rozdiel od jej staršej sestry psychológie sa zaoberá skôr fyzickou stránkou týchto oblastí ako ich mentálnou stránkou. Jednoducho povedané – zatiaľ čo psychológia sa zaoberá tým, aké informácie prúdia tými káblikmi, ktoré tvoria váš mozog, neurológia sa zaoberá skôr tými káblikmi samotnými a ich vplyvom na informácie, ktoré cez ne prúdia. Pripravte sa, ideme na ďalšie slovo vo výraze „neurologický determinizmus“.

Determinizmus môžeme definovať ako učenie o tom, že určité udalosti sú jednoducho nevyhnutné. Ľudia veriaci v osud majú jednoznačne deterministické vnímanie sveta, pretože veria, že na veciach, ktoré sa nám stanú, nemôžeme nič zmeniť a sme len „unášaní“ udalosťami, ktoré sa nám stanú. Teda podľa nich to, že ste pred dlhou cestou nedoplnili do vášho auta palivo a teraz stojíte zaseknutý a bezradný na diaľnici, nie je vaša vina – je to „osud“.

Pokiaľ tieto dva pojmy spojíme, vznikne natoľko fascinujúce a zároveň desivé tvrdenie, že si zaslúži vlastný odsek:

„Človek nemá slobodnú vôľu, pretože všetky jeho skutky a akcie sú zapríčinené a vyprovokované chemickými procesmi, ktoré prebiehajú v jeho mozgu.“

Uf. Celkom strašidelné predstaviť si, že moje rozhodnutia vlastne nie sú mojimi vlastnými rozhodnutiami. Podľa ľudí vyznávajúcich neurologický determinizmus (ďalej už len ako „deterministi“) sú moje rozhodnutia skôr rozhodnutiami, ktoré sú vytvárané chemikáliami v mojom mozgu. To, že ste sa rozhodli kliknúť na tento článok a prečítať si ho, nebolo podľa deterministov vaším vlastným rozhodnutím, ale rozhodnutím chemikálií vo vašom mozgu.

Ale prečo sa nad tým vôbec zamýšľať? Veď nezáleží na tom, či je slobodná vôľa skutočná alebo nie. Tak či tak urobíme tie isté rozhodnutia. Či?

To je pravda. Pokiaľ sa ale začne udomácňovať názor „slobodná vôľa neexistuje“, je otázne, ako sa spoločnosť bude stavať k hodnoteniu toho, čo urobíte.

Podľa deterministov nebolo vaším rozhodnutím, že ste sa rozhodli ukradnúť niečo v obchode alebo niekoho zabiť. Za tieto skutky nenesiete zodpovednosť vy, ale váš mozog a procesy v ňom prebiehajúce.

Napadá mi potom provokatívna otázka – prečo by vás potom mala vôbec spoločnosť potrestať? Prečo by sme mali poslať masového vraha na trest smrti za to, že mu jeho mozog prikázal, čo má urobiť? Veď to nebolo jeho vlastné rozhodnutie, či nie?

A to sa netýka len negatívnych príkladov, ale aj tých pozitívnych – prečo by sme mali oceňovať hrdinské skutky, keď to koniec koncov nebol ten páchateľ samotný, kto sa ten čin rozhodol vykonať? Niekto by sa mohol pokúsiť argumentovať tým, že oceňujeme skôr dôsledok činu, ako čin samotný – ale to vyvracajú príklady zo začiatku tohto článku.

Ako to teda je? Sme bytosti so slobodnou vôľou, alebo iba stroje ovládané chémiou? Pokiaľ príde jednoznačný vedecký dôkaz, dokazujúci druhú možnosť, otrasie to celým vnímaním sveta, ako ho poznáme dnes. Rozhodne príde relativizácia hodnoty dobrých skutkov („Prečo za ne vôbec oceňovať ľudí?“), zlých skutkov („Prečo odsudzujeme manžela za to, že podviedol svoju manželku? Veď konal pod vplyvom chémie.“) a možno sa dočkáme aj tragikomického scenára, v ktorom bude pre obvinených z vraždy poľahčujúcou okolnosťou aj hladina testosterónu prítomná v ich tele.

Ja sa teda pokúsim byť dobrým človekom bez ohľadu na to, či je to naozaj moje rozhodnutie. A teraz ma ospravedlňte – úplne slobodne a sám od seba som sa rozhodol, že ukončím písanie tohto článku. Alebo nie?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič nikam neodchádza, menšinová vláda je nepravdepodobná

Predsedníctvo Sme rodina bude v stredu o 12.00 hod.

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo je Monika Jankovská na slobode

Ako skončila bývalá šedá eminencia justície.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulíkovi nepomôžu argumenty, ale sila

Argumentácia a vyjednávanie sú rôzne disciplíny.


Už ste čítali?