V bežnom živote rozumný človek, za volebnou plentou hlupák. Prečo je to tak?

Autor: Michal Lukáč | 25.11.2020 o 19:25 | (upravené 28.11.2020 o 22:03) Karma článku: 3,36 | Prečítané:  585x

Prečo aj inteligentní ľudia robia často pri voľbách iracionálne rozhodnutia? Odpoveď na túto otázku nám môže priniesť pochopenie konceptu "racionálnej iracionálnosti".

Zažili ste už niekedy takú situáciu, že ste sa pozerali na výsledky demokratických volieb a v mysli ste mali iba jedno slovo, a to „prečo“?

Prečo demokratické voľby dopadnú väčšinou tak strašne? Čo vedie inak celkom inteligentných ľudí k tomu, aby práve pri voľbách volili tých najhorších možných kandidátov? Je snáď volebná plenta niečo, čo z ľudí magicky vyciciava schopnosť kriticky myslieť a posudzovať informácie, ktoré sa k nim prostredníctvom médií dostanú?

Odpoveď na túto otázku nám môže pomôcť nájsť behaviorálna ekonómia. Je to veda, ktorá sa zaoberá skúmaním toho, prečo sa ľudské bytosti rozhodujú práve tak, ako sa rozhodujú.

Mýtus racionálneho voliča

Téme racionality voličov sa vo svojom kontroverznom diele Mýtus racionálneho voliča, ktoré v češtine vydalo vydavateľstvo Respekt, venoval americký behaviorálny ekonóm a spisovateľ Bryan Caplan, ktorý samého seba označuje ako libertariána.

Publikácia Mýtus racionálneho voliča vyšla v roku 2007. Spustila búrlivú diskusiu, pretože v nej Caplan vyslovuje zaujímavú a nesmierne odvážnu myšlienku – príčinou neinformovanosti a iracionálneho správania voličov nie je niečo, čo sa vyskytuje v demokracii, napríklad apatia voličov či dezinformačné médiá. Caplan tvrdí, že príčinou iracionálneho správania voličov je samotná demokracia. Na to, aby sme to pochopili, podľa Caplana potrebujeme pochopiť pojem „racionálna iracionalita“.

Racionálna iracionalita

Tento pojem môže na prvé počutie znieť ako oxymoron – ako sa môžem správať racionálne a iracionálne zároveň? Po dôkladnejšom vysvetlení toto slovné spojenie už ako oxymoron nepôsobí.

Stačí si uvedomiť, že slovo racionálny v tomto slovnom spojení neopisuje iracionálne správanie samo o sebe. Opisuje myšlienkový proces, na základe ktorého sa človek rozhodne, či si iracionálne správanie môže alebo nemôže dovoliť. Keďže sa človek na základe takéhoto podvedomého premýšľania v prípade racionálnej iracionality rozhodne, že si iracionálne správanie môže bez nejakých hrozných následkov dovoliť, hovoríme o iracionalite, o ktorej sa človek racionálne rozhodol, že si ju dopraje. Caplan celý tento myšlienkový proces kvôli nazýva jednoducho racionálna iracionalita.

Typickým príkladom racionálne iracionálneho správania je náboženské presvedčenie. Predstavte si, že by ste verili vo Veľké špagetové monštrum (podobnosť so skutočnými náboženstvami čisto náhodná!), ktoré nás všetkých stvorilo a dohliada na nás. Toto špagetové monštrum si ctíte tak, že na hlave nosíte sitko na cestoviny.

A teraz si predstavte, že jedného dňa príde vedec, ktorý svojím výskumom jednoznačne dokáže neexistenciu takéhoto monštra. Naďalej veriť v špagetové monštrum by bolo od tohto momentu iracionálne.

Opustiť svoju celoživotnú vieru ale človeku spôsobuje psychickú bolesť. V takom prípade nie je úplne jednoduché vzdať sa svojej viery a prichádza Caplanov koncept racionálnej iracionality. V podvedomom myšlienkovom procese, ktorý sa odohrá vo vašej hlave, prídete na to, že sa vám nepoplatí podstúpiť psychickú bolesť súvisiacu so zavrhnutím vášho náboženstva a preto budete vo Veľké špagetové monštrum aj naďalej veriť. Jednoducho povedané, racionálne ste sa rozhodli, že si môžete dopriať určitú dávku iracionality.

Materiálna cena iracionality

Iracionálne správanie môže ale niekedy človeku spôsobiť fyzické škody – krajným prípadom je také iracionálne myslenie, ktoré človeka dovedie napríklad k tomu, že zje bobuľu jedovatej rastliny, čím sa úspešne pozbaví života. Pokiaľ sa budem správať pri kúpe auta iracionálne a poriadne si o ňom nenaštudujem všetky informácie, hrozí mi to, že sa môjmu novonadobudnutému autíčku ešte cestou z bazáru rozsype prevodovka.

V človeku sa tieto dve hrozby – hrozba mentálnej škody (psychická bolesť) a hrozba fyzickej (alebo materiálnej) škody – neustále bijú o to, ktorá bude mať na človeka väčší dopad.

Preveďme to na vašu vieru vo Veľké špagetové monštrum. Veriť v toto monštrum vám nespôsobuje žiadne materiálne škody – Veľkému špagetovému monštru nemusíte každý týždeň prinášať zápalnú obetu, ani nič podobné. Psychická škoda, ktorú by ste utrpeli, pokiaľ by ste v toto Veľké špagetové monštrum prestali veriť, teda nemá kompenzáciu vo forme materiálnych škôd, ktoré by ste po odvrhnutí vášho náboženstva mohli prestať znášať.

Dajme ale tomu, že by vo Veľké špagetové monštrum veril aj niekto, komu nosenie sitka na cestoviny na hlave spôsobuje príšerný ekzém. Jeho iracionalita (viera v neexistujúce monštrum) mu spôsobuje fyzickú škodu vo forme bolesti. Pokiaľ by takýto človek odvrhol svoje náboženské presvedčenie, psychickú bolesť spôsobenú stratou viery by okamžite kompenzovalo to, že zrazu môže prestať znášať fyzické škody spôsobené iracionálnym správaním.

Zatiaľ čo vy ste sa racionálne rozhodli, že sa budete správať iracionálne, on sa racionálne rozhodol, že bude racionálny. A doviedli ho k tomu práve fyzické škody spôsobené jeho iracionalitou.

Nádherným a aktuálnym príkladom takéhoto myšlienkového postupu je súčasné prijímanie Eucharistie na ruku, ktoré nariadili slovenskí biskupi. Tu sa bije psychická bolesť (veriaci musia porušiť náboženské pravidlo prikazujúce to, že prijímať Eucharistiu sa smie iba priamo do úst) s materiálnymi škodami (rozšírenie nákazy COVID19). Biskupom došlo, že vyvarovanie sa materiálnym škodám je v súčasnosti dôležitejšie ako vyvarovanie sa psychickej bolesti a vydali nariadenie, ktoré porušuje náboženské pravidlá.

Pekným príkladom je aj stávkovanie. Pokiaľ vám niekto napríklad tvrdí, že najvyšší muž v dejinách mal 272 centimetrov a vy sa ho pred vytiahnutím mobilu a overením tejto informácie opýtate „Stavíme sa?“, je dosť pravdepodobné, že svoj názor odvolá. Aj vtedy, keď si je takmer istý, že má pravdu.

Dôvodom je to, že hroziaca materiálna škoda (prípadná strata peňazí) je preňho hrozivejšia ako hroziaca psychická bolesť (odvolanie svojho názoru).

Preto v niektorých prípadoch pred voľbami stávkové kancelárie ukazujú reálny názor spoločnosti lepšie, ako volebné prieskumy. Ľudia sú pri odpovedaní na otázku „Kto sa podľa vás stane premiérom?“ motivovaní vlastnými peniazmi.

Iracionálna racionalita v politike

No dobre, ale čo to má spoločné s demokraciou?

Demokraciu môžeme definovať ako zriadenie, v ktorom množstvo ľudí spoločne rozhoduje o tom, čo je pre ich krajinu dobré a čo nie. Za prípadné materiálne škody (napr. k moci sa dostane vláda, ktorá všetkým zvýši dane) tak nesú kolektívnu zodpovednosť.

Ľudia majú mnohokrát iracionálne názory aj v politickej oblasti. Iracionálne názory majú v takomto prípade zničujúci dopad na celú spoločnosť. Pokiaľ budem iracionálne veriť v to, že človek, ktorý už v minulosti spáchal viacero podvodov, dokáže férovo viesť krajinu a zverím mu moc, neetické správanie tohto človeka na čele krajiny (bude naďalej podvádzať, tentokrát vo veľkom) spôsobí materiálne škody celej krajine.

Takéto ťažkotonážne materiálne škody majú dopad aj na životy jednotlivcov – pokiaľ nemorálne sa správajúci človek na čele krajiny začne napríklad kradnúť v zdravotníctve s cieľom získať dostatok financií na kúpu nových prestížnych hodiniek, jeho voličovi môže následkom zlej zdravotnej starostlivosti umrieť dedko.

Táto materiálna škoda (smrť dedka) je niekoľkokrát horšia, ako psychická bolesť spôsobená priznaním si, že kandidát, ktorého tento volič volil, nie je až taký dobrý, ako si pôvodne myslel. Mal by sa teda poučiť a už nikdy viac danému politikovi nedôverovať.

Má to ale jeden háčik.

Hlas voliča, ktorý kvôli svojej iracionálnej voľbe stratil dedka, nebol jediným hlasom, ktorý z nemorálne sa správajúceho človeka spravil premiéra. Spomínate si na to, ako sme si zadefinovali demokraciu?

(Demokraciu môžeme definovať ako zriadenie, v ktorom množstvo ľudí spoločne rozhoduje o tom, čo je pre ich krajinu dobré a čo nie. Za prípadné materiálne škody (napr. k moci sa dostane vláda, ktorá všetkým zvýši dane) tak nesú kolektívnu zodpovednosť.)

Práve tá kolektívna zodpovednosť je to, čo z demokracie odstraňuje zlý pocit voliča zo svojej voľby. Pokiaľ by bol volič, ktorý následkom svojej zlej voľby stratil dedka, rozhodujúcim voličom, ktorého hlas rozhodol o tom, kto sa stane premiérom, možno by sa na svoju voľbu pozeral inak. No tým, že bol len jedným z tisícov hlasov, ktoré z daného nemorálneho človeka spravili premiérom, pociťuje iba čiastočné výčitky svedomia.

Pokiaľ by toho kandidáta volilo napríklad 5000 ľudí, každý z týchto voličov nesie presne jednu päťtisícinu viny za to, že bol tento kandidát zvolený.

Keď zjem jedovatú bobuľu a umriem, som jediným strojcom vlastného nešťastia. Keď si kúpim zlé auto a následná porucha mi z bankového účtu odčerpá poriadny balík peňazí, som jediným strojcom vlastného nešťastia. Keď budem voliť skorumpovaného kandidáta a umrie mi kvôli tomu dedko, som päťtisícinovým strojcom vlastného nešťastia. Za materiálne škody spôsobené tým, že som si v nevhodnej chvíli doprial poriadnu dávku iracionality, tak nesiem iba veľmi malú časť zodpovednosti.

Toto je problém, ktorý v demokracii nemôže byť odstránený – demokracia je totiž práve na tom, že obrovská masa ľudí kolektívne rozhoduje o svojom šťastí, priamo založená.

Nedostatok sebeckosti

Doteraz sme sa ale venovali iba prípadom, v ktorom sa všetci ľudia správajú sebecky – hľadajú vlastné šťastie. Teda ako neumrieť kvôli otrave, ako si nekúpiť zlé auto či ako si nespôsobiť bolestivý ekzém.

Problém s demokraciou je ten, že ľudia sa pri demokratických voľbách väčšinou sebecky nesprávajú.

Typickým príkladom je hollywoodska smotánka. Špičkoví herci, napríklad Jim Carrey, majú obrovské majetky, napríklad majetok spomínaného Jima Carreyho je 180 miliónov dolárov. Pokiaľ by sa zvýšilo daňové zaťaženie najbohatších občanov USA, Jim Carrey by patril k prvým ľuďom, ktorí by museli zrazu štátu dávať väčšiu časť svojich ťažko zarobených peňazí.

Čím je teda spôsobené to, že je Jim Carrey zapáleným ľavičiarom? Tým, že si myslí, že ľavicová politika môže niektorým občanom USA pomôcť. Určite nevolí tak, aby z toho mal prospech on sám.

Podobne sa rozhodujú ľudia všetkých sociálnych vrstiev – pri voľbách si nevyberajú to, čo prinesie prospech im. Vyberajú si to, o čom si myslia, že prinesie prospech celej spoločnosti.

Smrtiaci kokteil

Celkovo tak máme o demokracii na konci dňa celkom nepeknú predstavu – nie je to systém, v ktorom si ľudia racionálne vyberajú to, čo je pre nich najlepšie. Namiesto toho si iracionálne vyberajú to, čo pre nich dokonca ani nie je to najlepšie.

Vzniká tak smrtiaci kokteil psychologických mechanizmov, ktoré nakoniec voličov dovedú k príšerným rozhodnutiam za volebnou plentou.

Ako to opraviť?

Caplan ponúka vo svojej knihe dva spôsoby, akými by sa tento nelichotivý stav dal aspoň čiastočne opraviť. Prvý je trochu nudný, dlhodobý a v podstate väčšina ľudí sa zhoduje na tom, že je to rozumný nápad. Druhý je odvážny, okamžitý a kontroverzný.

Prvým nápadom je to, aby sme všeobecne zlepšili vzdelanie ľudí v ekonomickej oblasti. Začať by sa mohlo už na základných školách. V súčasnosti je napríklad na Slovensku ekonomická výchova detí v školách značne podceňovaná. Pokiaľ by sa jej začalo venovať viac pozornosti, výsledky by sme videli až o niekoľko desaťročí.

Ľudí by síce stále nič neprinútilo k tomu, aby prevzali plnú zodpovednosť za svoju voľbu (pretože plnú zodpovednosť za zvolenie určitého kandidáta ani nemajú), ale aspoň by svoje ciele dokázali pri voľbách dosahovať racionálnejšie.

Druhý nápad je zábavnejší a kontroverznejší – vytvoriť univerzálne testy vzdelania v oblastiach politiky a ekonomiky. Následne by sme mohli buď odoprieť právo voliť ľuďom, ktorí by v týchto testoch nedosiahli určitý počet bodov, alebo zvýšiť váhu hlasov vzdelanejších ľudí.

Bryan Caplan odmieta tvrdenia, že by sa takýmito opatreniami znížila úroveň zastúpenia niektorých spoločenských vrstiev. Stačí si spomenúť na „hollywoodsku smotánku“. Ľudia nedávajú hlas tomu, čo je najlepšie pre nich, ale tomu, čo je podľa nich najlepšie pre celú spoločnosť. O ľudí, ktorým bude odoprené právo voliť, tak na konci dňa bude podľa Caplana postarané ešte lepšie, akoby sami volili.

Caplanova kniha je rozhodne niečo, čo vás motivuje spochybňovať „nespochybniteľné“ veci okolo vás. Aj v prípade, že by ste nesúhlasili s niektorými jeho názormi.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič nikam neodchádza, menšinová vláda je nepravdepodobná

Predsedníctvo Sme rodina bude v stredu o 12.00 hod.

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo je Monika Jankovská na slobode

Ako skončila bývalá šedá eminencia justície.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulíkovi nepomôžu argumenty, ale sila

Argumentácia a vyjednávanie sú rôzne disciplíny.


Už ste čítali?